Dolnokubínčan spracoval zoznamy vysťahovalcov

Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

07 vystahovalci-na-palube--r 1892Väčšina dedín už vie, kto a kedy sa vysťahoval za prácou do Ameriky na sklonku 19. a v prvej tretine 20. storočia. Historik Juraj Laššuth si myslí, že vysťahovalci si zaslúžia, aby zostali v pamäti obcí. Svojím odchodom umožnili prežiť tým, ktorí ostali. Rozhodol sa preto zaplniť biele miesto v histórii oravských obcí.

„Je vôbec nešťastie tohto obyvateľstva, že sa tu musí trápiť a hospodáriť na poli, ktoré je viac menej už od prírody predestinované na to, aby tu bolo výlučne len lesné hospodárstvo, chov dobytka a ovčiarstvo,“ opisuje rabčiansky notár ťažký život Oravčanov na prelome 19. a 20. storočia. „Je smutný osud tunajšieho obyvateľstva, ktoré nedopracuje toľko obilia s úmornou prácou za pol roka, koľko mu je potrebné na celoročnú výživu. Pre týchto úbožiakov by bolo potrebné, aby aspoň polovička bola kolonizovaná na lepší kraj. Maloroľník nie je v stave vyživiť rodinu, zaplatiť dane a úroky zo svojich dlhov. Ostáva mu predať hospodárstvo, inak ho postihne exekúcia.“

Vysťahovať sa za prácou do Ameriky bolo pre mnohé rodiny jedinou cestou, ako prežiť. Historik Martin Chmelík v monografii o Dolnej Lehote uvádza, že od 80. rokov 19. storočia po rok 1907 odišlo za Atlantik spolu 14 500 Oravčanov.

Biele miesto v dejinách

Dolnokubínčan Juraj Laššuth históriu vyštudoval, učil a dodnes ho baví. „Chcel som prispieť k histórii Oravy niečím nespracovaným, a hlavne zaujímavým nielen pre profesionálnych historikov, ale aj obyvateľov.“

 

Venoval sa stručným prezentáciám o histórii dedín aj najstarším rodinám. Tento rok sa pustil do vysťahovalectva.

„Je to biele miesto v dejinách obcí, vo väčšine monografií je spomenuté iba niekoľkými vetami alebo tam nie je vôbec. Pritom významným spôsobom ovplyvnilo život každej dediny. Vysťahovalci jednak uvoľnili priestor, no ešte dôležitejšie je, že nezabudli, z akej biedy prišli. Prvá generácia celý život posielala domov peniaze. Presné sumy nepoznáme, nikto sa s tým nechválil. Pamätám si, že bony na rifle z Tuzexu sme si kupovali od babiek, ktoré dostali doláre z Ameriky. Tí, ktorí išli na zárobky, sa vrátili domov so slušnou sumou peňazí. Vyplatili dlhy, kúpili pôdu a postavili si murované domy alebo veľké drevenice, volali ich amerikánske. Zároveň priniesli nové myšlienky o štáte a spoločnosti. USA boli slobodná, demokratická krajina, nie ako polofeudálne Uhorsko.“

Skomolené mená

Zistiť počet vysťahovalcov ešte donedávna nebolo možné. „Nezachovala sa evidencia pasov spred roku 1914, žiadosti o vydanie pasu sú nekompletné a náhodne roztrúsené v archíve župy. Okrem toho veľa ľudí odchádzalo do Ameriky „na čierno“. V roku 1901 dal župan príkaz richtárom a notárom, aby napísali menovitý zoznam všetkých vysťahovalcov, v zozname sú však uvedené iba mená a priezviská písané maďarským pravopisom. Cieľ vysťahovalcov sa uvádza Amerika, myslí sa tým Kanada, USA a Južná Amerika. Do roku 1901 odišli dve tretiny ľudí do Kanady, jedna do USA, potom sa to zmenilo a väčšina odchádzala do USA.“

Najstarší Oravčan Ferenz Skucsik z Hornej Lipnice prišiel do Ameriky ako 98-ročný. Aspoň podľa úradných záznamov. Rovnaký vek stojí pri jeho mene aj v lodnom zozname. Historik sa dočítal, že doma nechal manželku Karolínu a v Spojených štátoch plánoval pracovať ako poľnohospodársky robotník.  

Významným medzníkom vo výskume bolo sprístupnenie evidencie Imigračného úradu na Ellis Islande v New Yorku, ktorým prešli všetci prisťahovalci v rokoch 1892 až 1924.

„Vyhľadávanie sťažovalo, že mená a názvy boli písané maďarským pravopisom a pri prepisovaní do evidencie ich americkí úradníci ešte viac komolili. Keď si uvedomíme, že denne museli vybaviť päťtisíc ľudí, niet sa čo čudovať.“

Trstená, Nižná, Breza

Záujem o zoznamy prejavili takmer všetky oravské obce, nespracovaných ostáva päť. „Meno, evidované priezvisko, priezvisko v slovenčine, vek, stav, dátum príchodu, miesto posledného pobytu, loď, prístav a práca, ktorú chce v USA vykonávať,“ opisuje historik obsah každej kolónky.

Devätnásťročný Štefan Janeček je prvým z 304 Námestovčanov v evidencii amerického úradu. Plavil sa z Hamburgu, v New Yorku pristál 1. mája 1893. Poslednou evidovanou je Marie Hrubjaková, do Ameriky prišla 21. júla 1923 ako 22-ročná. Najviac Námestovčanov odišlo v roku 1900, počet mužov a žien je približne rovnaký, z hľadiska veku dominuje skupina 15- až 20-ročných.

Z Beňadova, ktoré patrí k najmenším obciam námestovského okresu, sa vysťahovalo 96 ľudí, z toho deväť Podstrelených, osem Ondrekovcov. Od roku 1875 eviduje Liesek 408 vysťahovalcov, väčšina pricestovala z Brém. Najčastejšie priezvisko je Matejčák, v zoznamoch sa nachádza až 15-krát.

Najviac Oravcov odchádzalo z dedín ležiacich pri rieke Orave od Dolnej Lehoty po Jablonku. „Z Jablonky odišlo 923 osôb, 671 do USA a 252 do Kanady,“ spresňuje Juraj Laššuth. „Z Trstenej sa vysťahovalo 576 ľudí, z Nižnej 501 a z Brezy 467. Zo Zákamenného iba 130, z Rabčíc 146, z veľkosťou porovnateľného Sihelného iba 17 obyvateľov, najmenej z celej Oravy. Ťažko určiť presnú príčinu. Mohla byť za tým veľkosť chotára, uprednostňovanie sezónnych prác na Dolniakoch a postoj verejnej mienky v obci voči vysťahovaniu sa.“

Natrvalo aj na zárobky

Slobodní, tvorili väčšinu, obvykle odchádzali natrvalo. „Pre dedinu to bola úľava, keďže zem nedokázala uživiť všetkých ľudí. Zaujímavé je, že z oblasti Zákamenného odišlo neprimerane veľa sedemnásťročných. No nedá sa to zovšeobecniť, niekde je väčšina slobodných, inde naopak. Prvou generáciou Američania dosť pohŕdali, napokon ako všetkými cudzincami. Žili chudobne, ale treba povedať, že chudobne na americké pomery. Ak v Uhorsku človek zarobil za deň 15 až 30 centov, v Amerike 1,5 až dva doláre.“

Druhú skupinu tvorili ženatí muži, ktorí odchádzali do USA na zárobky. „Doma nechali ženu aj deti, peniaze im posielali po častiach. Vracali sa so slušnou sumou, ktorá im umožnila zaradiť sa do vyššej strednej vrstvy. V Chlebniciach mi jeden pán povedal, že jeho stará mama chodievala na Vianoce piecť k Amerikánom. Niektorí ženatí, vidiac lepšiu perspektívu, presvedčili rodinu, aby prišla za nimi. V zoznamoch podľa abecedy možno krásne vyčítať, ako kto cestoval.“

S pasom aj bez pasu

Oravčania zvyčajne odchádzali za veľkú mláku prostredníctvom agentov oceliarskych a banských spoločností. „Pracovnú zmluvu, na tri až päť rokov, podpisovali už na Orave. Mnohí to potom veľmi banovali, najmä ak sa im pritrafilo lepšie platené miesto. Najväčšiu rolu pri rozhodovaní sa zohrávali informácie od ľudí, ktorí odišli ako prví.“

Lodné lístky, šífkarty stáli veľa peňazí. Ľudia si cestu financovali rôzne. „Kto odchádzal natrvalo, predal všetko, čo mal. Mnohí si to právne nedali do poriadku a tak dnes v katastroch nachádzame ich podiely. Slobodným sa na cestu zložila rodina. Jedinou možnosťou pre chudobných bola často pôžička od žida.“

Keďže pas nebol lacný a dlho sa vybavoval, mnohí volili cestu bez neho, iba s rodným listom. „Zjednodušene povedané, ľudia bez pasu volili severnejšiu trasu územím dnešného Poľska do Hamburgu. Ostatní cestovali železnicou cez Tešín do Brém.“

Cestovali aj Carpathiou

Lode premávali presne. Oravčania volili istotu, do prístavov prichádzali niekoľko dní vopred. „Pred nalodením museli vyplniť dotazník s 29 otázkami. Slúžil na posúdenie spôsobilosti usadiť sa v USA. Po príchode ho kapitán lode odovzdal americkým úradníkom. Dotazník slúžil ako predbežná selekcia. V prípade, že Amerika človeka vrátila, musel ísť späť rovnakou loďou, akou prišiel, no na náklady lodnej spoločnosti. Aj dnes je to cenný doklad, je tam farba vlasov, očí či suma, ktorú mal človek pri sebe. Minimum bolo desať dolárov. Alebo sa za neho musel niekto zaručiť.“

Cesta na veľkých parníkoch nebola nič moc, trvala od 15 do 60 dní, v závislosti od počasia aj cestovného poriadku. „Pre zaujímavosť, jednou z lodí, ktorou Oravčania často cestovali, bola Carpathia, známa tým, že mohla zachrániť cestujúcich na Titanicu, keby jej telegrafista nebol spal a zachytil volanie o pomoc.“

A boli v Amerike

Posledným sitom bol imigračný úrad na ostrove Ellis Island, kde vysťahovalcov, cestujúcich 3. triedou, dopravili člnmi alebo trajektami. „Vstupná lekárska prehliadka a pohovor s úradníkom zvyčajne trvali niekoľko hodín. Infekčná choroba či trestné stíhanie znamenali okamžité vyhostenie. Súčasťou pohovoru bola aj skúška z angličtiny. Väčšinou to ale fungovalo tak, že im dali preložiť nejaký citát z Biblie, pričom už na mori vedeli, ktorý to bude, takže mali dosť času sa ho naučiť. A boli v Amerike.“

Čakanie pred vchodom imigračného úradu. Na lekársku prehliadku a vstupný pohovor s prisťahovaleckým úradníkom.

Historik uvádza, že Oravčania sa usádzali v priemyselnej oblasti v severovýchodnej oblasti v štátoch New York, New Jersey, Illinois, Connecticut, Ohio, ale najmä v Pensylvánii. Najväčším strediskom Slovákov bol Pittsburg. „Ľudia pracovali v neľudských podmienkach, pri nedostatočnej hygiene, v uzavretých priestoroch v baniach a továrňach, časté boli aj smrteľné úrazy. Život Slovákov v Spojených štátoch výstižne charakterizoval významný dejateľ K. Čulen, keď povedal: Nikde nebolo Slovákom tak dobre ako v Amerike, ale nikde netrpeli toľko ako v Amerike.“

Základ pre budúcnosť

Väčšina Oravčanov vykonávala robotnícke profesie v baniach, v hutách alebo pomocné práce v poľnohospodárstve. „Zriedkavo som natrafil na kováča, možno jeden na päť dedín,“ hovorí historik. „Mäsiari boli asi dvaja. Ženy sa uplatnili ako služobné v domácnostiach alebo v ubytovniach. Niektoré si do kolónky profesia písali krajčírka. No so zručnosťami, ktoré sa naučili v nedeľnej škole, sa len ťažko mohli zamestnať v salónoch, zrejme iba v domácnosti či na farme. Vysťahovalci sa pripájali k už existujúcim slovenským komunitám, zapájali sa do činnosti slovenských spolkov, prispôsobovali sa novým životným podmienkam. Zdôrazniť ale treba, že pri krstinách, sobášoch, pohreboch, zábave a iných príležitostiach dôsledne zachovávali zvyky a obrady z domova.“

S výsledkom svojej ročnej práce je historik Laššuth spokojný. „Myslím si, že zoznamy vysťahovalcov s podrobnými faktami tvoria solídny základ pre ďalší výskum či osobitnú kapitolu v nových monografiách. Zaslúžia si, aby ostali v pamäti dedín, pretože odišli v kritických časoch. Svojím odchodom umožnili prežiť tým, ktorí ostali.“

Čítajte viac: http://orava.sme.sk/c/7554161/dolnokubincan-spracoval-zoznamy-vystahovalcov.html#ixzz3Vi67v2O4

Čítať 2601 krát Naposledy zmenené sobota, 28 marec 2015 19:29
Zostaňte s nami v kontakte a prihláste sa na odber noviniek